Kto musí robiť “najšpinavšiu prácu”?

Detektívi z verejného a súkromného sektora používajú metódy a prostriedky, ktoré sú mimo ich pôsobnosť považované za opovrhnutiahodné: odpočúvanie, sledovanie, klam, legendy, cudziu identitu, tajné siete spolupracovníkov atď.

Niektoré z týchto vecí robíme skoro všetci a nepovažujeme ich za morálny či etický problém. Teda do istej miery.

Čo sa ale stane, keď dobre vyškolení ľudia začnú zneužívať vedomosti, ktoré nadobudli pri svojej práci vo svoj vlastný prospech alebo na úspešné vykonanie trestného činu?

Aristoteles definoval nôž ako ostrý predmet, ktorý dobre reže. Nôž je podľa Aristotela tým viac nožom, čím je ostrejší a čím lepšie reže. Detektívi sú viac detektívmi, keď sú dobre technicky vybavený na prácu. Samozrejme, že vedomosti v hlave cudzieho človeka sú spojené so strachom z ich zneužívania. Ak by sme zostali pri príklade noža a nášho strachu, že sa s ním porežú deti, máme dve možnosti: buď budeme vyrábať tupé nože, alebo urobíme opatrenia, aby sa k nim deti nedostali. Som presvedčený, že lepšia je druhá možnosť a to v prípade štátnych orgánov a privátnych detektívnych kancelárií, ktoré si svojich zamestnancov a spolupracovníkov vyberajú na základe ich minulosti a dostatočne si ich pred nástupom na pracovnú pozíciu preveria (psychologické vyšetrenie, detektor lži a iné…).

Pred niekoľkými rokmi našu krajinu navštívil britský novinár, ktorý sa vydával za obchodníka so zbraňami, aby získal reakciu slovenskej firmy na ponuku obchodu do embargovanej krajiny. Polícia má zákonom odobrené využívanie agenta provokatéra a verejnosť tlieska, keď tento rozkryje ťažko odhaliteľnú korupciu. Rešpektujeme právo advokáta snažiť sa na súde spochybniť dôveryhodnosť svedka, aj keď vie, že svedok hovorí pravdu. Podobných prípadov by sme našli viac i vo vojenstve, biznise, politike či diplomacii.

Pre detektívov, operatívcov a vyšetrovateľov platí, že „najšpinavšiu prácu musia robiť morálne najčistejší ľudia.“